Dejiny Filipín

Štátny znak Filipínskej republiky

Dejiny Filipín sú dejinami územia súčasnej Filipínskej republiky. Pred španielskou kolonizáciou v 16. storočí sa na súostroví, na ktorom sa táto republika dnes nachádza, nesformoval žiadny silnejší štát. Kolónia bola riadená zo zámoria a dlho bola značne zaostalá. Úspešné bolo však pokrstenie, ktoré Filipíncov oddelilo od iných národov v oblasti, ktoré sú buď moslimské, hinduistické, alebo budhistické. V druhej polovici 19. storočia však Španieli prišli s radom modernizačných projektov, ktoré z Filipín urobili jeden z najrozvinutejších štátov v oblasti. Na konci 19. storočia vzniklo hnutie za nezávislosť. Roku 1896 vypukla národná revolúcia, ktorej sa zhodou okolností dostalo podpory Spojených štátov (vtedy práve bojujúcich so Španielskom). Nakoniec sa ale Američania rozhodli územia tiež kolonizovať, čo viedlo ku krvavej vojne s Filipíncami, v ktorých dva oslobodenecké boje vytvorili silné národné vedomie.

Krajina získala nezávislosť až v roku 1946. Vplyv USA však zostal silný. Zem bola demokratická, ale roku 1972 ju premenil v diktatúru Ferdinand Marcos. Demokracia bola obnovená v roku 1986, avšak bola často ohrozovaná pokusmi o vojenský puč. Trvalým problémom je tiež separatizmus moslimov na ostrove Mindanao.

Raná história

Doštička z roku 900 s najstarším textom na Filipínach

Najstaršie stopy po ľudskom osídlení pochádzajú z jaskyne Callao na ostrove Luzon. Tie sú datované do obdobia 65 000 rokov pred Kr. Pôvodní obyvatelia však boli vytlačení dvoma veľkými migračnými vlnami. Najprv sa na Filipíny presunuli negritovia a neskôr Austronézania, ktorí prišli z ostrova Taiwan. Príchod ľudí hovoriacich austronézskými jazykmi sa predpokladá okolo roku 4000 pred Kr. Okolo roku 100 pred Kr. je zrejmá už značná stratifikácia spoločnosti a dosť odlišný spôsob života jednotlivých kmeňov. Niektoré, tie usadené v džungli, zostali na úrovni lovcov a zberačov (Aetovia, Ilongoti, Mangyanovia), iné boli bojovnícke (Isnegovia, Kalingovia), v iných sa rozvinula vláda bohatých členov, kmene pri brehoch sa potom sústredili na námorný obchod medzi jednotlivými filipínskymi ostrovmi. Práve tieto kmene, ktoré používali tradičné loďky balangay, boli najdynamickejšie a sprostredkovávali kultúrne novinky.

Medzi 4.- 8. storočím nadviazali kontakt s Malajským polostrovom a východnou Áziou. Oblasť na Malajskom polostrove bola vtedy pod silným indickým kultúrnym vplyvom a odtiaľ sa tiež na Filipíny rozšíril budhizmus a hinduizmus. Pravdepodobne z Malajského polostrova sa na Filipíny dostalo aj prvé písmo - Kawi (v ňom je napísaný najstarší známy text, datovaný k 21. aprílu 900). Typickým rysom filipínskej prehistórie však bolo, že sa nevytvoril žiadny väčší centralizovaný štát. Doložené sú len menšie štátiky zvané Barangay, ovládané lokálnymi vodcami.

Po 10. storočí sa niektoré štáty predsa len viac rozvinuli. Najvýznamnejšími štátnymi útvarmi pred príchodom Európanov boli kráľovstvá Maynila a Tondo, Suluský sultanát a konfederácie Madyaas. Vodcovia týchto štátov boli ako hinduisti, moslimovia, tak vyznávači animistických kultov. Filipíny boli na prahu európskej kolonizácie v 16. storočí oveľa roztrieštenejším územím než Indonézia alebo Malajzia. Pomerne archaickým rysom, na ktorý prví kolonialisti narazili, bola tiež neexistencia súkromného vlastníctva pôdy.

Španielska nadvláda

Zabitie Magalhãesa domorodcami

Prvým Európanom, ktorý roku 1521 pristál pri brehoch Filipín, bol španielsky objaviteľ portugalského pôvodu Fernão de Magalhães. Krajinu vyhlásil dŕžavou španielskeho kráľa a dal im názov Ostrovy svätého Lazara (Islas de san Lázaro). Nadviazal veľmi dobré vzťahy s jedným z lokálnych vládcov, Humabonom, a ten na jeho počesť konvertoval na kresťanstvo. Humabon potom Magalhaesa sprevádzal na cestách po ostrovoch a sprostredkovával kontakt s inými miestnymi vodcami. Nádejná diplomacia však vzala za svoje, keď bol Magalhães zabitý náčelníkom ostrova Mactan nazývaný Lapu-Lapu.

Španieli potom vyslali ďalšie výpravy, ktoré sa s vyjednávaním už zďaleka toľko nezdržiavali a boli veľmi koristnícke. Dali krajine aj nový názov. V roku 1543 totiž Ruy Lopez de Villalobos pomenoval dva objavené ostrovy (Samar a Leyte) ako Ostrovy Filipové (Las Islas Filipinas), na počesť španielskeho kráľa Filipa II. Časom sa tento názov preniesol na celé súostrovie a ten pomenovanie od Magalhãesa poslal do zabudnutia.

Novú stratégiu priniesol v roku 1565 Miguel López de Legazpi, ktorý koristníctvo nahradil kolonizačným úsilím a založil na ostrove Cebu prvú európsku základňu. Tá sa stala oporným bodom španielskeho ťaženia proti Portugalcom, ktorí sa v oblasti začali tiež realizovať. Španieli Portugalcov vytlačili a oblasť Filipín sa tak vyznačuje takmer čisto španielskym kolonizačným vplyvom (do konca 19. storočia). V roku 1571 Španieli ostrovy plne ovládli a založili mesto Manilu. To bolo následne vyhlásené hlavným mestom tzv. Španielske Východnej Indie. Posledný veľký pokus domorodých vládcov striasť španielsku nadvládu sa odohral v rokoch 1587- 1588 a bol neúspešný. Jedinou oblasťou, kde sa Španielom nikdy nepodarilo získať moc, bol moslimami ovládaný ostrov Mindanao.

Španielska kolonizácia sa tiež vyznačovala silným misionárskym úsilím. Pokrstenie nenarazilo na výraznejší odpor, zrejme kvôli náboženskej nejednotnosti pred kolonizáciou. Španieli priviezli na ostrovy aj kukuricu, ananás či kakaovník. Nezriadili však v krajine svoju obvyklú správnu kolonizačnú jednotku - miestokráľovstvo. Od roku 1565 až do 1821 bola krajina spravovaná z mexického Acapulca. Za účelom najmä obchodného spojenia Manily a Acapulca boli stavané na svoju dobu obrovské lode známe ako "manilské galeóny." Španielom slúžila Manila aj ako základňa pre obchod s Čínou a Japonskom. Holanďania sa pokúsili v roku 1646 dobyť Filipíny, ale neúspešne. Britský pokus z roku 1762 však už bol úspešnejší. Manila bola Britmi dva roky okupovaná, ale dohody oboch krajín ju vrátili do španielskych rúk ( za čo zaplatili najmä miestny Číňania, ktorí po znovuovládnutí ostrovov označili Španielov za britských kolaborantov). Avšak sami Španieli kolonizáciu Filipín často hodnotili ako neúspešnú - kolónia bola nezisková a Španieli dokonca uvažovali o odchode. K tomu ale nedošlo.

Problémy s kolóniou viedli k tomu, že sa Španieli museli začať venovať jej rozvoju. V 2. polovici 19. storočia sa odhodlali k niektorým modernizačným pokusom - začala veľkorysá výstavba železnice. V roku 1851 bola založená prvá banka, vzápätí vznikla miestna mena (filipínske peso). V roku 1863 zaviedli Španieli na Filipínach bezplatné školstvo (vyučovanie prebiehalo však len vo španielčine). To na filipínsku spoločnosť malo značný vplyv a prvá generácia filipínskych vzdelancov rozprávalo "illustrados". (Práve španielčina začala formulovať prvé nacionalistické a protikolonialistické idey). Podľa väčšiny historikov, reformy z druhej polovice 19. storočia urobili z Filipín druhú najbohatšiu a najlepšie fungujúcu krajinu regiónu hneď za Japonskom.

Revolúcia a vojna

Vlajka filipínskych revolucionárov z roku 1896

Napriek rozvoju Filipín vzniklo protišpanielske hnutie. Za jeho symbolický počiatok je považovaná poprava troch kňazov zvaných Gomburza (skratka ich mien: Gomez, Burgos, Zamora) v roku 1872. Hlavným vodcom hnutia za nezávislosť sa stal José Rizal. Vzniklo tiež tajné odbojové hnutie Katipunan. V roku 1896 sa nacionálne sily odhodlali k otvorenej konfrontácii. José Rizal sa sprisahania nezúčastnil a nevedel o ňom, však španielske úrady ho ako najznámejšieho rebela zatkli a popravili. Tým z neho urobili silný symbol. Dodnes je na Filipínach uctievaný ako najväčší národný hrdina. Do čela reálne prebiehajúcej revolúcie sa postavil generál Francisco Makabulos.

Do priebehu revolúcie zasiahla v roku 1898 španielsko-americká vojna. Američania, filipínsky odboj podporili, pretože sa snažili oslabiť Španielov. Povstalci vzápätí ovládli ostrov Luzon a 12. júna 1898 vyhlásili republiku (vo filipínskej historiografii známu ako Prvá republika). Filipíny sa tak stali, hoci len na chvíľu, prvou demokraciou v Ázii. Nakoniec ale došlo k roztržke medzi filipínskymi nacionalistami a Američanmi. Stalo sa to už v roku 1898, kedy Američania definitívne vytrhli zo španielskych rúk Manilu a neodovzdali ju miestnym. Vzápätí vyvolalo filipínske rozhorčenie, keď ich delegát nebol prizvaný na mierové rokovania v Paríži. Definitívne rozčarovanie potom Filipínci zažili, keď Američania anektovali územia (presnejšie povedané v Paríži dohodli jeho odkúpenie od Španielov za 20 miliónov dolárov). Filipínci pochopili, že namiesto nezávislosti bol jeden kolonializmus vystriedaný druhým, americkým. Známe odôvodnenie amerického prezidenta Williama McKinleyho, že Filipíncov je potrebné pred udelením slobody najprv "civilizovat a pokresťančiť" (hoci išlo už o spoločnosť plne pokresťančenú a jednu z najrozvinutejších v Ázii), vyvolalo silnú kritiku aj v samotných Spojených štátoch.

Filipínci sa však iba s kritikou neuspokojili a zahájili proti Američanom ozbrojený boj. Vojna trvala štrnásť rokov (1899-1913), hoci sa filipínska vláda musela uchýliť do exilu ( v Hongkongu) a po roku 1901 prejsť na partizánsky typ vojny. Na americkej strane prišlo o život 4200 vojakov. Filipíncov najmenej milión (z toho 200 000 pripadlo na epidémiu cholery v závere vojny).

Americká a japonská nadvláda

Američania ponúkli Filipínam niektoré výhody a vymoženosti, v podstate ako by boli novým štátom únie. Predovšetkým im otvorili svoj trh, a tak už v roku 1920 tvoril vývoz do USA 66 percent všetkého filipínskeho exportu, čím si Američania naklonili obchodnícku vrstvu spoločnosti. Bolo tiež zavedené verejné zdravotníctvo, vďaka čomu prudko poklesla úmrtnosť. Politická elita sa však túžby po nezávislosti nikdy nevzdala. Predovšetkým predseda senátu Manuel Quezon o nej nikdy neprestal hovoriť. Američania pritom tvrdili, že nezávislosť je aj ich cieľ, len je nutné ju odsunúť. Nebola to len taktika. V Spojených štátoch silneli hlasy, ktoré proti postaveniu Filipín protestovali - predovšetkým americkým cukrovarom vadilo, že čelia lacným dovozom svojich filipínskych konkurentov. Rovnako tak americké odbory brojili proti príchode filipínskych pracovníkov. Tieto hlasy zosilneli po vypuknutí veľkej hospodárskej krízy v roku 1929. V roku 1935 preto Američania zmenili status Filipín. Posunuli ich do pozície, ktorá zodpovedala členom britského Commonwealthu a zároveň stanovili pevný dátum, dokedy získajú plnú nezávislosť - 4. júl 1946. Quezon získal post prezidenta.

V roku 1941, desať hodín po útoku na americkú pacifickú základňu Pearl Harbor, Japonci napadli aj Filipíny. Americko- filipínskej jednotky pod velením Douglasa MacArthura sa museli hneď stiahnuť na polostrov Bataan a ostrov Corregidor. V januári 1942 stratili Manilu, v apríli kapitulovali na Bataan a v máji aj na Corregidoru. 80 000 vojakov padlo do zajatia a krátko na to ich čakal smutne preslávený bataanský pochod smrti, počas ktorého z nich 11 500 zahynulo. Quezon odletel do Spojených štátov, kde ustanovil exilovú vládu. McArthur presunul svoj štáb do Austrálie .

Generál MacArthur a prezident Osmeña vstupujú na breh ostrova Leyte, 20. októbra 1944

Japonci sa na okupovaných územiach snažili vybudiť nacionalizmus namierený proti starým koloniálnym pánom. Na Filipínach nechali vyhlásiť republiku a do jej čela postavili José P. Laurela. Filipínci to ale neakceptovali. Chápali dobre, že republika je iba bábkovým štátom a po celú vojnu viedli tuhý odboj partizánskeho charakteru. Vďaka tomu na konci vojny kontrolovali Japonci len dvanásť zo 42 filipínskych provincií. Niektoré odbojové skupiny si však osvojili komunistickú ideológiu a po vojne sa stali nebezpečné aj pre filipínsku vládu. Medzi nich patrila najmä skupina Hukbalahap, ktorá operovala na ostrove Luzon.

V októbri 1944 sa na Filipínach vylodili Američania. Boje o Filipíny trvali až do úplného konca vojny a Filipínci za ne zaplatili státisícami mŕtvych. Filipíny prišli celkovo za vojny asi o milión ľudí. Navyše hlavné mesto Manila bolo po konci bojov v troskách.

Nezávislosť

Američania dodržali predvojnový záväzok a 4. júla 1946 získali Filipíny nezávislosť, hoci ekonomická závislosť na Spojených štátoch bola evidentná. A nielen ekonomická - Filipíny sa zaviazali poskytovať Američanom 99 rokov svojej vojenskej základne. To sa nepáčilo komunistickej skupine pod vedením Guerilla Hukbalahapa. Centrálna vláda mala s jej povstaním problémy až do roku 1954, kedy partizáni kapitulovali. Bojom proti partizánom si získal veľkú popularitu minister obrany Ramon Magsaysay. Vyniesla mu v roku 1953 víťazstvo v prezidentských voľbách. Magsaysay potom siahol k razantným reformám, z ktorých najvýznamnejšia bola pozemková reforma. Tá mala primárne prideliť pôdu nemajetným roľníkom, avšak skrýval sa v nej aj náboženský útok - reforma mala presunúť katolíkov zo severu na juh a rozriediť tak tamojšiu moslimskú majoritu. To zvýšilo náboženské napätie v oblasti.

Magsaysayova reforma mu zaistila mimoriadne politické postavenie. Nestihol ho však plne využiť, pretože v roku 1957 zahynul pri leteckej nehode. Jeho nástupca Carlos P. Garcia trochu oslabil väzbu na USA a vymohol si návrat niektorých vojenských základní.

V 60. rokoch začala Indonézia presadzovať zjednotenie Filipín, Indonézie a Malajzie do jedného štátneho celku. Na Filipínach tento projekt podporoval prezident Diosdado Macapagal, ale po sporoch medzi Indonéziou a novovznikajúcou Malajziou projekt padol a s ním aj kredit Macapagala. Vo voľbách roku 1965 ho tak porazil Ferdinand Marcos .

Ferdinand Marcos skladá prezidentskú prísahu po svojom znovuzvolení, 30. decembra 1969

Marcos bol spočiatku veľmi úspešným prezidentom. Započal masívnu výstavbu ciest a škôl a dokázal vybrať oveľa viac daní ako jeho predchodcovia. Vďaka tomu sa v roku 1969 stal prvým filipínskym prezidentom, ktorého Filipínci zvolili na druhé funkčné obdobie. V ňom ale začal čeliť dvom zásadným nebezpečenstvám. Jednak posilňovanie komunistickej strany ( niesla názov Nová ľudová strana) a separatistickému moslimskému hnutiu na ostrove Mindanao. Marcos sa tak rozhodol pre diktatúru. Spúšťačom bol teroristický bombový útok počas zasadnutia senátu v roku 1971. Protesty síce Marcosa donútili nakrátko demokraciu obnoviť, ale od 23. septembra 1972, kedy vyhlásil stanné právo. Diktatúra fungovala nepretržite štrnásť rokov, hoci v roku 1981 bolo stanné právo zrušené. Marcosov politický koniec začal v roku 1983. Vtedy bol po prílete z exilu na letisku v Manile zavraždený opozičný politik Benigno Aquino ml. Následná vlna protestov prinútila Marcosa vyhlásiť nové prezidentské voľby, ktorými chcel upevniť svoju legitimitu. Postavila sa proti nemu vdova po zavraždenom menom Corazon Aquinová. Aj tentoraz Marcosom kontrolovaná volebná strana vyhlásila víťazom volieb jeho. Opozičné orgány výsledok odmietli a vyhlásili za víťaza Aquinovú. Keď víťazstvo Marcosa odmietli uznať aj niektorí z jeho ministrov a ulice filipínskych miest zaplnili tisíce protestujúcich, odišiel Marcos do exilu. Prezidentkou sa roku 1986 stala Aquinova.

Jedným z krokov Aquinovej bolo, že ostrov Mindanao získalo autonómiu. To dráždilo armádu, ktorá sa pokúsila o šesť pučov, ktoré však boli neúspešné. Vyrovnávať sa však musela aj s tým, že na konci 90. rokov moslimovia na juhu, napriek autonómii, obnovili boj za odtrhnutie.

Od 9. mája 2016 je prezidentom Rodrigo Duterte.

Literatúra

• Dějiny Filipín. [s.l.] : [s.n.], 2019. ISBN 978-80-7422-605-2.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dejiny Filipín

Zdroj

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dějiny Filipín na českej Wikipédii.