Pomocný technický prápor

Pomocné technické prápory (PTP) boli pracovné útvary Československej ľudovej armády v rokoch 1950 – 1954. Boli v nich zhromažďovaní občania tzv. politicky nespoľahliví a využívaní na ťažké a nebezpečné práce. PTP vznikli na jeseň 1950. V roku 1954 boli reorganizované na technické prápory. Celkom nimi prešlo asi 60 000 osôb. Ich vznik bol v príkrom rozpore s viacerými medzinárodnými konvenciami.

Vznik PTP

Iniciátorom vzniku vojenských jednotiek pre nespoľahlivých občanov bolo vojenské obranné spravodajstvo (OBZ), čo bola vlastne vojenská tajná služba, ktorá vznikla už počiatkom roku 1945 v 1. česko-slovenskom armádnom zbore v ZSSR, na podnet predstaviteľov Červenej armády, a veľmi aktívne sa podieľala na „očiste“ česko-slovenskej armády. Bolo to tzv. 5. oddelenie štábov jednotlivých veliteľských stupňov.

Na začiatku to boli tzv. cestné prápory, ktoré boli zriadené výnosom Ministerstva obrany z 5. augusta 1948. Dňa 1. októbra 1948 sa začalo odlučovanie vojakov od iných útvarov. Takto vznikli štyri: vo vojenskom výcvikovom tábore Mimoň, Svatá Dobrotivá, Město Libavá a Lešť. Prví „nespoľahliví“ odvedenci do nich nastupovali 1. novembra 1948. Neskôr boli cestné prápory v Seredi, v Plaveckom Podhradí, v Hlbokom na Záhorí a v Kamenici nad Cirochou, po niektorých presunoch aj v Komárne.

Smutne preslávené 5. oddelenie hlavného štábu Ministerstva národnej obrany (centrála OBZ) predložilo začiatkom júna 1950 náčelníkovi generálneho štábu rozsiahly materiál, v ktorom kritizovalo dovtedajšiu prax v cestných práporoch a navrhovalo namiesto nich zriadiť Pomocné technické prápory (PTP). Už v tom materiáli sa hovorilo, aby do PTP, ako do výkonu základnej služby, boli zaradení synovia veľkostatkárov, veľkoobchodníkov, továrnikov a iných „vykorisťovateľov“. O vzniku PTP rozhodol Užší poradný zbor Ministerstva národnej obrany na zasadaní dňa 21. júna 1950.

PTP boli tzv. ľahké a ťažké. Ľahké PTP boli určené predovšetkým na práce v stavebníctve. Ich hlavným poslaním bola zo začiatku bytová výstavba pre potreby armády a budovanie rôznych vojenských objektov. Neskôr sa využívali aj na výstavbu letísk, na práce v kameňolomoch a pod.

Ťažké PTP boli nasadené na práce v baniach. Prvé štyri ťažké PTP boli zriadené dva v Ostrave, po jednom na Kladne a v Moste. V apríli 1951 sa PTP z Mostu presunul do Karvinej.

Systém odmeňovania

Systém odmeňovanie týchto „pracovníkov“ zabezpečoval vojenskej správe veľký zisk. „Pétépákom“, pracujúcim v podnikoch, patrila okrem slúžneho aj mzda zodpovedajúca civilnému platu. Z nej však armáda odpočítala sumu na réžiu vojenskej správy, t. j. slúžne, ubytovanie, stravovanie a oblečenie. Samozrejme daň zo mzdy a nemocenské poistenie sa zrazilo ako inému zamestnancovi. Zrážky v prospech vojenskej správy boli vo výške 30 % čistej mzdy. Tu však nastupovala dokonale premyslená zlomyselná rafinovanosť. Zrážky mohli byť znížené podľa plnenia stanoveného pracovného plánu. Ten však bol, hlavne v baniach, stanovený tak, že k úľavám dochádzalo naozaj len veľmi zriedka. Vojakov totiž nasadzovali na najhoršie úseky ťažby, kde sa im len ťažko darilo plniť normu na stanovené percento. Velitelia ich však nútili, pretože od plnenia noriem záviseli odmeny veliteľov všetkých stupňov.

Smrteľné úrazy

V dôsledku naháňania za splnenie noriem prichádzalo často k pracovným úrazom. Pri banských prácach u ťažkých PTP častejšie, nezriedka aj k smrteľným. Tlaky v pieskovcových vrstvách nad uhoľným slojom spôsobovali závaly, z ktorých sa niekedy nepodarilo ujsť. Potom pri večernom nástupe vo veliteľskom rozkaze bolo čítané: Zahynul pri výkone vojenských povinností. Odpísať zo stavu stravovaných".

Výber brancov

Do služby cestných práporov nastupovali branci vyberaní pri odvodoch podľa kritérií stanovených 5. oddelením hlavného štábu. V realizovaní kritérií bol však chaos, a tak sem narukovali študenti, ktorých vylúčili z vysokých škôl pri politických čistkách, ba i občania, ktorí sa stali obeťami vybavovania si osobných účtov v obciach. Tak napr. tu boli tzv. kulaci, gazdovia, ktorí odmietali násilnú kolektivizáciu pôdy alebo nesplnili svoj poľnohospodársky kontingent (kvóta stanovená Národným výborom na odovzdanie časti úrody na verejné zásobovanie. Pri slabšej úrode kontingent predstavoval všetko, čo sa niektorému roľníkovi urodilo.) Boli tu bývalí majitelia veľkoobchodov, tovární (pokiaľ neboli vo väzení) a iných podnikov.

Tie isté kritériá platili aj pre odvody do Pomocných technických práporov. Dostali sa sem študenti teológie zo seminárov, ktoré boli v roku 1950 cez prázdniny zlikvidované, režimu nepohodlní kňazi a rehoľníci, ktorí boli presunutí z centralizovaných kláštorov. Do PTP rukovali aj bývalí väzni po odpykaní trestu, odsúdení za neúspešný pokus o ilegálne prekročenie štátnych hraníc, ba stačilo, že mal rodinu v zahraničí a z jeho obce ho nahlásili ako nebezpečnú osobu, taktiež osoby nábožensky angažované. Často sa sem dostali príslušníci náboženských spoločností, ktorí odmietli vykonať u bojových útvarov vojenskú prísahu. Odvelení sem boli aj mnohí frekventanti vojenských akadémií, vylúčení z politických dôvodov zo štúdia a následne degradovaní. Dôvodom politickej nespoľahlivosti bolo napr. aj to, že študent vojenskej akadémie – pred skončením – chodil v mieste akadémie potajomky miništrovať kňazom, zaradeným do PTP.

Odvody

Príkladom, ako vyzerali odvody do PTP, môže byť odvod bohoslovcov (študentov teológie) Bohosloveckej fakulty sv. Cyrila a Metoda v Bratislave. V polovici septembra 1950 dostali všetci predvolanie k odvodu do Bratislavy. Že bol odvod iba formalitou dokazuje fakt, že medzi „schopnými“ bol aj bohoslovec s kratšou nohou. Po odvode každý dostal do ruky povolavací rozkaz určujúci „nástup ihneď“ a miesto určenia „Město Libavá“. Bolo to miesto, slúžiace iba ako výcvikový priestor pre armádu. Poškodené, neudržiavané murované budovy. Tam dostali „odvedenci“ výstroj, ktorý obsahoval aj staré anglické uniformy. Na druhý deň boli presunutí vlakom na Sázavsko do Velkej Losenice, kde sa pripravoval priestor pre stavbu budúcej železnice. Práca bola ťažká, lámanie skál a ich odvážanie vyklápacími vagónikmi. Tu pracoval aj bohoslovec s kratšou nohou. Ubytovanie bolo v drevených barakoch, ktoré nestačili svojou kapacitou, preto boli ľudia natlačení tak, že medzi poschodovými posteľami sa sotva dalo prejsť. Keďže pred príchodom bratislavských bohoslovcov tam bolo už veľa študentov z iných seminárov, ba i vysvätených kňazov, čoskoro nadobudli presvedčenie, že je to jeden z tých tzv. „farárskych“ útvarov, aké armáda v tom čase zriaďovala.

Ubytovanie

Cestné prápory boli ubytované v drevených provizórnych barakoch s absolútne nevyhovujúcou hygienou, nedoriešená otázka prípravy stravy a stravovania vôbec. Neskôr niektoré PTP boli ubytované v murovaných domoch. Napr. PTP v Ostrave-Radvaniciach.

Trvanie vojenskej základnej služby

Vojenská základná služba v PTP mala pôvodne trvať dva roky, ako aj pri iných útvaroch. Postupne však armáda využívala inštitút výnimočných vojenských cvičení, ktorý v septembri 1951 zriadila Vojenská rada ministra národnej obrany na podnet politického byra ÚV KSČ. V dôsledku toho boli niektorí občania u PTP bez časového obmedzenia. Mnohí vojaci, ktorí mali ukončiť základnú vojenskú službu, boli ihneď povolaní na výnimočné cvičenie. Nakoľko išlo často o starších mužov, ktorí boli z uvedených dôvodov povolaní k PTP na výnimočné cvičenie aj po štyridsiatke, vznikala v PTP vysoká chorobnosť. Takíto chorľaví boli využívaní na rôzne pomocné práce v skladoch, pri úprave ubytovacích priestorov, v záhradníctve, pri chove ošípaných a pod.

Začiatkom februára 1952 nastúpilo na výnimočné vojenské cvičenie vyše 2 000 politicky nespoľahlivých osôb. Ministerstvo národnej bezpečnosti plánovalo do konca roka pripraviť zoznamy ďalších 6 000 osôb a pri jarných odvodoch vziať do PTP viac ako 5 000 politicky nespoľahlivých brancov. Armáda si jednoznačne takýmto spôsobom zabezpečovala lacné pracovné sily.

Reorganizácia

Dňa 29. apríla 1954 podpísal minister národnej obrany rozkaz o reorganizácii PTP na technické prápory, o zrušení klasifikácie „E“ (politicky nespoľahlivý) a inštitútu výnimočných vojenských cvičení. Všetci vojaci v zálohe na týchto cvičeniach ku dňu 7. mája 1954 boli prepustení.

Súčasnosť

V súčasnosti sú bývalí príslušníci Vojenských táborov nútených prác a Pomocných technických práporov organizovaní vo Zväze VTNP a PTP, ktorý bol pôvodne na federálnej úrovni, teraz je rozdelený na Slovenský zväz a Český zvaz. Oba zväzy úzko spolupracujú. Slovenský zväz vydáva svoj občasník a informuje svojich členov o krokoch, ktoré vláda a parlament koná v prospech „pétépákov“ a poskytuje aj potrebné poradenstvo. Aby národ nezabudol, čo sa dialo v rokoch neslobody aj v armáde, vznikli viaceré pamätníky. Napr pomník príslušníkom PTP v Považskej Bystrici, Kroměříži, taktiež v Libavé. Ten odhalil brigádny generál Štefka a posvätil ho olomoucký arcibiskup Mons. Graubner.

Legislatíva

Dňa 1. decembra 2004 bol vydaný zákon č. 726/2004 Z.z. o poskytnutí jednorazového peňažného príspevku osobám zaradeným v rokoch 1948 až 1954 do vojenských táborov nútených prác a pozostalým manželkám po týchto osobách.

Dňa 13. decembra 2005 bol vydaný zákon č. 612/2005 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 726/2004 Z.z. Táto novela presne vymenúva oprávnené osoby, ktorým príspevok patrí, a súčasne o 6 mesiacov posúva termín, do ktorého treba podať žiadosť o príspevok.

PTP vo filme

Česká komédia z roku 1992 režiséra Zdenka Sirového Černí baroni zobrazuje absurdné situácie zo života PTP.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pomocný technický prápor