Pierre Corneille
| Pierre Corneille | |
 Pierre Corneille | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Narodenie | 6. jún 1606 |
| Rouen, Francúzske kráľovstvo | |
| Úmrtie | 1. október 1684 (78 rokov) |
| Paríž, Francúzske kráľovstvo | |
| Národnosť | francúzska |
| Zamestnanie | dramatik, advokát |
| Manželka | Marie de Lampérière |
| Deti | 6 |
| Dielo | |
| Žánre | komédia, tragédia |
| Obdobie | barok a klasicizmus |
| Témy | postavy histórie, vlasť, odvaha, zbabelosť |
| Debut | Mélite - komédia |
| Významné práce | Cid |
| Významné ocenenia | Člen Francúzskej akadémie – 14. kreslo |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
| Projekt Guttenberg | Pierre Corneille (plné texty diel autora) |
 | Pierre Corneille (multimediálne súbory na commons) |
Pierre Corneille (* 6. jún 1606, Rouen, Francúzske kráľovstvo – † 1. október 1684, Paríž) bol významný francúzsky dramatik. Jeho najslávnejšie hry sú Cid, Horácius a Polyeuktus. Bohatstvo a rôznorodosť jeho tvorby odráža hodnoty a veľké výzvy 17. storočia.
Životopis
[upraviť | upraviť zdroj]Narodil sa ako druhé z ôsmich detí advokáta. Študoval právo, bol sám advokátom, ale na súde temer nevystupoval. Žil veselým životom, písal drobné verše a roku 1629 mal s komédiou „Mélite“ v Paríži veľký úspech. V rokoch 1628 - 1650 bol kráľovským advokátom a žil s mladším bratom Thomasom v rodnom dome usporiadaným životom. Obidvaja písali divadelné hry. V roku 1629 začal písať hry ako Clitandre, Vdova, Kráľovská galéria, Nasledovná, Kráľovské námestie, Médea a Komická ilúzia. Vytvoril v nich nový štýl, ktorý zobrazoval tragické city v reálnom uveriteľnom svete a vtedajšej spoločnosti.
V roku 1641 sa oženil s Marie de Lampérière, dcérou poručíka, mal s ňou sedem detí, z ktorých jedno neprežilo dojčenský vek. Okrem iných bola jeho potomkom i Charlotta Cordayová, žena, ktorá spáchala atentát na Jean-Paul Marata počas Francúzskej revolúcie.
Jeho príbuzným - synovcom - bol aj Bernard le Bovier de Fontenelle, právnik a filozof, člen Francúzskej akadémie.
Corneille sa stal oficiálnym autorom menovaným kardinálom Richelieuom, no rozišiel sa so statusom prorežimného básnika a kardinálovou politikou, aby písal divadelné hry vysoko exaltované a noblesné, napríklad hru Cid (Cid) s námetom zo španielskych dejín. Novozaložená Francúzska akadémia oficiálne odsúdila túto hru. Tiež pripomínal, že politici nestoja nad právom, napríklad v hre Horace. Ukázal monarchu upevňujúceho si moc inak ako represáliami v hre Cinna.
V roku 1647 bol zvolený za člena Francúzskej akadémie do kresla č. 14, ktoré dovtedy patrilo jeho bratovi Thomasovi.
Od roku 1643 do 1651, po smrti kardinála Richelieua a počas trvania Frondy, vo svojich dielach ukázal krízu francúzskej identity, ktorá vtedy prechádzala celým Francúzskom: napísal hru „Smrť Pompeova“, v ktorej si vybavil účet s Richelieuom. V ďalšej hre Cinna (1642) opísal peripetie občianskej vojny a rozpor medzi láskou k vlasti a zbabelosťou.
Počnúc 1652 prestal na sedem rokov písať súc demotivovaný prepadnutím hry „Pentathrite“. Medzi rokmi 1659 - 1684 napísal ešte 11 hier a preložil a zveršoval „Nasledovanie Krista“. V roku 1662 mala úspech jeho hra „Sertorius“, čo ho inšpirovalo presťahovať sa do Paríža, avšak jeho ďalšie kusy prestali byť príťažlivé, zdali sa suchopárne a komplikované.
Súťažil v písaní hry „Titus a Berenika“ s mladým nádejným dramatikom Jeanom Racinom, tento boj prehral. Po ďalšom neúspechu hry „Suréna“ sa celkom odmlčal. Corneillove hry sa vtedy hrali po celej Európe, parížskemu obecenstvu však už nestačili. Corneille umrel v chudobe a zabudnutí.
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]Divadelné hry - komédie a tragédie:
- Mélite (1629, première œuvre),komédia
- Clitandre ou l’Innocence persécutée (1631), Clitandre alebo nevinná trestankyňa, komédia
- La Veuve (1632), Vdova
- La Galerie du Palais (1633)
- La Suivante (1634), Nasledovníčka
- La Place royale (1634), Kráľovské námestie
- Médée (1635), Médea
- L’Illusion comique (1636), Komická ilúzia
- Le Cid (1637)
- Horace (1640)
- Cinna ou la Clémence d'Auguste (1641)
- Polyeucte (1642)
- La Mort de Pompée (1644), Smrť Pompeova
- Le Menteur (1644), Klamár
- Rodogune (1644)
- Théodore (1646)
- Héraclius (1647)
- Andromède (1650)
- Don Sanche d’Aragon (1650)
- Nicomède (1651)
- Pertharite (1652)
- Œdipe (1659), Oidipus
- La Toison d'or (1660), Zlaté rúno
- Sertorius (1662)
- Sophonisbe (1663)
- Othon (1664)
- Agésilas (1666)
- Attila (1667)
- Tite et Bérénice (1670), Titus a Berenika
- Psyché (1671)
- Pulchérie (1672)
- Suréna (1674)
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pierre Corneille
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pierre Corneille na francúzskej Wikipédii.
- Malá encyklopédia spisovateľov sveta, Obzor, 1981, str. 115
| Predchodca François Maynard |
Kreslo 14 Francúzska akadémia 1647–1684 |
Nástupca Thomas Corneille |