Preskočiť na obsah

Ďateľ bielochrbtý

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Ďateľ bielochrbtý

samec
Stupeň ohrozenia
IUCN stupne ohrozeniaVyhynutýVyhynutýVyhynutý vo voľnej prírodeKriticky ohrozenýOhrozenýZraniteľnýTakmer ohrozenýOhrozenýNajmenej ohrozenýNajmenej ohrozený
(globálne[1])
IUCN stupne ohrozeniaVyhynutýVyhynutýVyhynutý vo voľnej prírodeKriticky ohrozenýOhrozenýZraniteľnýTakmer ohrozenýOhrozenýNajmenej ohrozenýNajmenej ohrozený
(na Slovensku[2])
Vedecká klasifikácia
Vedecký názov
Dendrocopos leucotos
Bechstein, 1802
Synonymá
ďateľ belochrbtý

Mapa rozšírenia ďatľa bielochrbtého
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Ďateľ bielochrbtý alebo ďateľ belochrbtý[3] (Dendrocopos leucotos) je druh z čeľade ďatľovité. Obýva listnaté a zmiešané lesy boreálnej a montánnej boreálnej zóny Európy a Ázie. Je to stály druh, celý rok ostáva vo svojom teritóriu. Na Slovensku bolo dokázané alebo pravdepodobné hniezdenie v 53,70 % mapovacích kvadrátov a v 50,60 % mapovacích kvadrátov bol zistený v zime.[4] Podľa Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov ďateľ bielochrbtý patrí medzi najmenej ohrozené druhy, trend celkovej populácie je klesajúci, populácia klesá kvôli odstraňovaniu odumretých stromov a zmenou listnatých lesov na ihličnaté. Výrazný pokles bol zaznamenaný v Škandinávii. Zväčšenie areálu rozšírenia bolo zistené vo Švajčiarsku a Slovinsku. Európske stavy sú v krátkodobom horizonte rokov 2000 – 2012 stabilné.[1]

Veľký ako holub, málo väčší od ďatľa veľkého (dĺžka tela je asi 240 – 260 mm[5][6], krídla 144 mm chvosta 88 mm). Na krídlach nemá biele pole. Chrbtová časť je čierna, spodná časť s priečnymi bielymi a čiernymi pruhmi a škvrnami. Spodná časť chrbta je celkom biela, ostatné druhy ďatľov ju majú čiernu. Samček má tylo hlavy červené, samička čierne. Chvostové krycie perá sú ružovkasté.

Ďateľ bielochrbtý sa ozýva hlbším a mäkším kontaktným hlasom "kök", pripomína drozda čierneho a podobným "rärärä..." ako ďateľ veľký.[5] Bubnovanie je dlhšie ako u ďatla veľkého, nezrýchľuje na konci ako ďubník trojprstý ale druhá polovica víru je tichšia a rýchlejšia.

Výskyt a stav na Slovensku

[upraviť | upraviť zdroj]

Vyskytuje sa a hniezdi rovnomerne od Malých Karpát až po Vysoké Tatry (do 1 300 m), nie je však veľmi hojný, zatiaľ maximálna denzita 1 pár/10 ha bola zistená v bučine v pohorí Vtáčnik.[4] Stály vták. V zime sa spravidla nestiahne do nižších polôh ale je verný svojim hniezdnym teritóriam.[4]

Odhadovaný počet hniezdiacich párov je 1 500 – 2 500, zimujúcich jedincov 3 000 – 6 000. Veľkosť populácie i územie na ktorom sa vyskytuje sú stabilné, maximálna zmena do 20%. Ekosozologický status v roku 1995 V – zraniteľný. V roku 1998 LR:nt – menej ohrozený druh (nt – takmer ohrozený). V roku 2001 LR – menej ohrozený.[7] V roku 2014 NT* C1 – takmer ohrozený.[2][8][9] Európsky ochranársky status nezaradený SPEC. Stupeň ohrozenia S – vyhovujúci ochranársky status.[4]

Na Slovensku obýva staršie horské listnaté (hlavne bučiny ale aj dubiny) a zmiešané lesy (jedľo-bučiny a smrekovo-jedľovo-bukové porasty) od 330 – 1 300 m n. m..[4]

Hniezdenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Hniezdnu dutinu vysekávajú obaja najčastejšie v bezkorunnej časti kmeňa alebo hrubého konára suchého buka vo výške 3 – 10 m. Vchod býva kruhovitý alebo tvaru ležatej elipsy s priemerom 5 x 6 cm. Samotná dutina je hlboká 37[10] – 40 cm a široká 15 – 18 cm. V apríli až v máji znáša 3 – 6 (7) bielych lesklých vajec priemernej veľkosti 31,4 x 23,1 mm. Na znáške sedia obaja rodičia 13 až 16 dní, v noci samec. O výchovu mláďat sa takisto starajú obaja rodičia.[10]

Živí sa hmyzom, larvami, kuklami, ktoré zbiera v trúchnivejúcich kmeňoch a pňoch stromov. Konzumuje i plody rastlín (jarabina, lieskové orechy a pod.).[10]

Taxonómia

[upraviť | upraviť zdroj]
  • D. l. leucotos: Hniezdi v Európe po Ural.
  • D. l. lilfordi: Hniezdi na Balkánskom polostrove, v juhovýchodnej časti Malej Ázii, v južných Apeninách a na Korzike. K tomuto poddruhu sa priraďujú aj populácie obývajúce Pyreneje. Niektorí autori popisujú tento poddruh ako samostatný druh (D. lilfordi). V miestach, kde sa vyskujú spoločne poddruhy lilfordi a leucotos, obsadzuje lilfordi zreteľne biotopy s vyšším podielom listnatých stromov a vo vyšších výškach.
  • D. l. uralensis: Tento poddruh sa vyskytuje v náväznosti na nominátnu formu smerom na východ. Obýva južnú hranicu Tajgy až po Bajkalské jazero. Má svetlejšie farby a dosahuje väčšie rozmery ako nominátny poddruh.
  • D. l. subcirris, je najväčším poddruhom s najsilnejším zobákom, obýva severné ostrovy Japonska.

V juhovýchodnej Ázii sa vyskytuje v izolovaných oblastiach v početných poddruhoch. Tu sa dostáva aj najjužnejšie, až k okraju Tropického pásma. Tieto poddruhy sú menšie a tmavšie ako nominátna rasa. Za zmienku stojí ostrovný poddruh

  • D. l. owstoni, pretože sa zafarbením veľmi odlišuje od ostatných. Obýva niektoré ostrovy Rjúkju. Je to malá rasa s krátkym zobákom a zo všetkých drobných poddruhov má pomerne najdlhšie krídla, 160mm. Na rozdiel od špinavo bielej kostrče nominátneho poddruhu má táto rasa čiernu kostrč a na bruchu má široké čierne pásy.

Ďateľ bielochrbtý je zákonom chránený, spoločenská hodnota je 3000 € (Vyhláška MŽP č. 170/2021).[11]

Pre vzácny výskyt a užitočnosť ho treba všade v jeho biotopoch chrániť prírode blízkym hospodárenim.[4]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b IUCN Red list 2021.2. Prístup 14. novembra 2021.
  2. a b Demko M., Krištín A. & Pačenovský S. 2014: Červený zoznam vtákov Slovenska. SOS/BirdLife Slovensko, 52 pp. [online]. vtaky.sk, 2014, [cit. 2018-03-03]. Dostupné online.
  3. KOVALIK, Peter, et al. Slovenské mená vtákov [online]. Bratislava: SOS/BirdLife Slovensko, 2010 (2016), rev. 2016-10-23, [cit. 2016-11-06]. Dostupné online.
  4. a b c d e f DANKO, Štefan; DAROLOVÁ, Alžbeta; KRIŠTÍN, Anton, et al. Rozšírenie vtákov na Slovensku. Bratislava : Veda, 2002. Autor druhu Rudolf Kropil. ISBN 80-224-0714-3. Kapitola Ďateľ bielochrbtý, s. 409 – 410.
  5. a b JONSSON, Lars. Die Vögel Europas und des Mittelmeerraumes. Stuttgart : Franckh-Kosmos, 1992. ISBN 3-440-06357-7. (po nemecky)
  6. PETERSON, R. T.; MOUNTFORT, G.; HOLLOM, P. A. D.. Európa madarai. Budapest : Gondolat, 1986. ISBN 978-80-7234-292-1. (preklad do maďarčiny)
  7. BALÁŽ, Daniel; MARHOLD, Karol; URBAN, Peter. Červený zoznam rastlín a živočíchov Slovenska. 1. vyd. Banská Bystrica : Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky, 2001. 160 s. Dostupné online. ISBN 80-89035-05-1. Kapitola Červený (ekosozologický) zoznam vtákov (Aves) Slovenska: Anton Krištín, Ľudovít Kocian, Peter Rác (en: Red (Ecosozological) List of Birds (Aves) of Slovakia), s. 150 - 153.
  8. DEMKO, Miroslav; KRIŠTÍN, Anton; PUCHALA, Peter. Červený zoznam vtákov Slovenska. Tichodroma, roč. 25, čís. 2013, s. 69 - 78. Dostupné online [cit. 2018-03-03].
  9. JEDLIČKA, Ladislav; KOCIAN, Ľudovít; KADLEČÍK, Ján; FERÁKOVÁ, Viera. Hodnotenie stavu ohrozenia taxónov fauny a flóry [online]. Bratislava: Štátna ochrana prírody SR, Banská Bystrica, Univerzita Komenského v Bratislave, vydavateľstvo Faunima, online in vtaky.sk, 2007, [cit. 2018-03-04]. Dostupné online.
  10. a b c FERIANC, Oskár. Vtáky Slovenska 2. Bratislava : Veda, 1979.
  11. Vyhláška č. 170/2021 Z. z. [online]. [Cit. 2021-06-23]. Dostupné online.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Weißrückenspecht na nemeckej Wikipédii.

pFad - Phonifier reborn

Pfad - The Proxy pFad of © 2024 Garber Painting. All rights reserved.

Note: This service is not intended for secure transactions such as banking, social media, email, or purchasing. Use at your own risk. We assume no liability whatsoever for broken pages.


Alternative Proxies:

Alternative Proxy

pFad Proxy

pFad v3 Proxy

pFad v4 Proxy